OZ Naša rodina

Dnes máme na Slovensku, ale i vo svete, rôznorodú štruktúru zariadení náhradnej „rodinnej“ výchovy, ktoré sa viac, alebo menej vzďaľujú prirodzeným výchovným podmienkam. Najviac vzdialená podmienkam a formám starostlivosti o dieťa, aká sa uskutočňuje u nás je výchova v centrách pre deti a rodiny (detské domovy). Podľa odborníkov z pedagogického a psychologického prostredia, ako aj z tretieho mimovládneho sektoru by mali byť deti umiestnené do centier pre deti a rodiny krátkodobo – skúsenosti a realita nám však hovoria iné. Deti v týchto centrách žijú dlhodobo v podmienkach veľmi vzdialených prirodzenému rodinnému prostrediu. Chýbajú tu, ako aj v každej disfunkčnej rozvrátenej rodine citové vzťahy a sociálna interakcia medzi deťmi a dospelými charakteristická pre rodinu, ale aj širšie sociálne prostredie. Za rizikovú skupinu v centrách, treba považovať predovšetkým deti predškolského veku čo sa týka attachmentu – pripútanosti na blízku osobu. Puto spája dvoch ľudí k sebe, čo v centrách nie je možné, keďže po osemhodinových intervaloch sa tam striedajú vychovávateľky. Ďalším problémom je skutočnosť, že okrem bežných detí sú sem umiestňované aj deti s oneskoreným duševným vývinom, ktoré vyžadujú osobitnú starostlivosť a mali by byť v špecializovaných zariadeniach. Spoločná práca a náuka s oboma skupinami zrejme brzdí výchovno-vzdelávací proces a neplní potom svoju ani pre zdravé deti, ani hendikepované. V súčasnosti je väčšina detí predškolského veku (do veku 6 rokov) vychovávaná v náhradnej starostlivosti, t.j. v profesionálnej rodine, v pestúnskej starostlivosti, či v adopcii.

Osobitnú skupinu tvoria v náhradnej starostlivosti rómske deti a ich výchova a vzdelávanie. Vo všeobecnosti je rómska populácia odlišná v ich psychickej štruktúre, okrem iného i nižšou úrovňou inteligencie. Tieto problémy sú spôsobené kultúrnymi rozdielmi medzi majoritou a rómskym etnikom. Inteligencia u Rómov sa nepovažuje za dôsledok nejakých rasových odlišností, ale spôsobom života charakterizovaný predovšetkým nízkou kultúrnou úrovňou. Deti, ktoré v 80. rokoch pozorovali, pochádzali takmer výlučne z rodín nízkej sociálnej úrovne až asociálnych rodín. Len necelých 7% rodín bolo možné považovať, pokiaľ nezanikla smrťou rodičov, že plní svoju spoločenskú funkciu. Oproti starším zisteniam sa zvýšil počet detí pochádzajúcich z výrazne narušeného rodinného prostredia – takmer všetky deti boli zo „zlých“ rodín. (Diešková, 1985).

Môžeme konštatovať, že prvé výskumne úlohy, ktoré boli v tejto problematike realizované v 80. rokoch, poskytovali pracovníkom v náhradnej starostlivosti obraz o situácii v praxi. E. Schmidtová uskutočnila analýzu daného stavu organizačnej a výchovnej práce v dojčenských ústavoch a detských domovoch pre deti do veku 3 roky na Slovensku. J. Antalová sa zaoberala dynamikou duševného vývinu 3 a 6-ročných detí v inštitucionálnych podmienkach. J. Vopálenský zhromaždil údaje o stave siete, priestorových a základných materiálnych podmienkach výchovných výchovnej starostlivosti v diagnostických a výchovných ústavoch v Československej republike. R. Kleinová urobila analýzu stavu profesionálnej orientácie v detských domovoch. Poslednou prácou bol prieskum stavu a podmienok pre aplikáciu pedagogických, psychologických a liečebno-pedagogických postupov vo výchovných ústavoch, ktorý realizovali T. Slovjaková a M. Levčíková. Získaný výskumný materiál bol spracovaný do záverečných správ, ktoré sa odoslali na ministerstvo školstva.

Najkritickejším problémom zo psychologického hľadiska sa ukázalo začleňovanie detí z detských domovov do spoločenského a občianskeho života. Výsledky výskumov z tohto aspektu patrili pod čiastkovú úlohu Činitele ovplyvňujúce začlenenie sociálne znevýhodnených detí a mladistvých do spoločnosti, ktorú od roku 1981 koordinovala V. Diešková.

Podľa A. Škovieru deti z detského domova (centrum pre deti a rodiny – CDR) nepotrebujú zvláštnu starostlivosť, ale ľudí, ktorí by ich mali radi. Do náhradnej starostlivosti totiž prichádzajú z nestabilných a neúplných rodín, čo spôsobuje ich narušenosť a nevyrovnanosť. Veľa náhradných rodín zlyháva, čím môže dieťa nadobudnúť ďalšiu traumu a náhradní rodičia zažijú sklamanie. (Škoviera, 2007).

Jednou z ciest k odstráneniu, alebo zmierneniu nedostatkov v oblasti náhradnej starostlivosti možno hľadať v „odformalizovaní“ vyučovania v materskej škole a diferencovanom prístupe k deťom podľa ich mentálnej úrovne. Treba jednoznačne komplexný prístup k výchove a vzdelávaniu, kde sa dostatočne nekladie dôraz na rozvíjanie kognitívnych schopností dieťaťa, ale aj na sociálnu stránku osobnosti, ktorá súvisí s emocionálnou vyrovnanosťou a optimálnym začlenením dieťaťa do spoločenského a občianskeho života.

Úspešnosť výchovno-vzdelávacieho procesu ovplyvňuje i schopnosť pedagógov (vychovávateľov, riaditeľov, učiteľov, špeciálnych pedagógov a iných) vedieť skombinovať a striedať prostriedky výchovno-vzdelávacej práce v kolektívoch, v malých skupinách a s jedincami. Vystupuje tu požiadavka ponímať výchovu v činnosti, v rámci sociálnych vzťahov a aj v pracovnom procese. Možno konštatovať, že neexistuje jednota výchovného pôsobenia v CDR s cieľom vychovať nových vzdelaných odborníkov v profesiách.

Na základe zistených informácií odporúčame:

1. Rozvíjať záujmy a zamerať sa na diagnostikovanie schopnosti deti z CDR za pomoci špeciálno-pedagogických a psychologických poradní v spolupráci s triednym učiteľom a pracovníkmi v CDR už v nižších ročníkoch základných škôl.
2. Umožniť deťom praktický spôsob života podľa využitia schopnosti a záujmov.
3. Rozvíjať harmonické vzťahy k ľuďom vhodnou komunikáciou a uľahčovať spracovanie zážitkov získaných v pracovnej činnosti.
4. Narábať konštruktívne s kritikou, alebo trestom, ktoré boli vnímané ako nezaslúžené.
5. Zaradiť prvky rozvíjania tvorivosti do všetkých zložiek výchovnej a vzdelávacej činnosti.
6. Nepožadovať jednoznačne správne riešenia problémov, ale podnecovať deti k alternatívnym riešeniam.
7. Nepotláčať u deti samostatnosť, humor, zameranosť do budúcnosti.
8. Vo fáze tvorenia nehodnotiť, iba usmerňovať.
9. Vytvoriť v CDR podmienky na primerané odreagovanie sa.
10. Vyžadovať od riaditeľov v CDR špeciálno-pedagogické a psychologické vzdelanie.
11. Neklamať deťom v CDR, že žijú v rodinnom prostredí.
12. Nerozdeľovať deti v CDR na „dobré“ a „zlé“ detí.
13. Vytvárať situácie, v ktorých sa „učí“ nielen dieťa, ale i vychovávateľ.

Záver

V súčasnosti niet pochybnosti o tom, že zefektívnenie výchovného a vzdelávacieho pôsobenia na deti v centrách pre deti a rodiny je do veľkej miery otázkou interdisciplinárnej spolupráce a vzájomnej ochoty k nej. Netreba sa vzdávať, vytvorenie podmienok pre takúto spoluprácu môže byť prínosné nielen pre deti, ale aj pre celú spoločnosť, ktorá vkladá nemalé finančné prostriedky do ich výchovy a vzdelávania.

Tento príspevok bol publikovaný v odbornom časopise Mládež a spoločnosť, ktorý vychádza 4x ročne a časopis slúži pre štátnu politiku a výskum mládeže MŠVVaŠ SR.

O autorovi

Mgr. Branislav LADICKÝ (1986) bol po narodení od 6 mesiacov umiestnený do dojčenského ústavu v Púchove a vo veku 3 rokov začlenený do rodinnej výchovy v Detskom mestečku Trenčín – Zlatovce (detský domov rodinného typu). V roku 2013 napísal knižnú publikáciu z prostredia Detského mestečka – RODINNÉ PRÍBEHY BEZ RODÍN k 40. výročiu založenia Detského mestečka. V 27 roku života sa mu podarilo zorganizovať stretávku a konferenciu bývalých odchovancov, zamestnancov, priaznivcov a zakladateľov tradičnej rodinnej výchovy v Detskom mestečku.

Založil občianske združenie OZ Naša rodina, ktoré občanov, odborníkov a politikov mediálne informuje o stave náhradnej starostlivosti detí a mládeže na Slovensku.

Publikuje odborné články v odborných časopisoch MLÁDEŽ A SPOLOČNOSŤ, PREVENCIA, VYCHOVÁVATEĽ A VÚDPaP SR. Je aktívnym členom FICE na Slovensku. V roku 2017 bol spoluautorom monografie NÁVRAT PEDAGOGIKY DO DETSKÝCH DOMOVOV. V roku 2020 graficky upravil a prepísal knihu PhDr. Vladimíra Vachalíka, CSc. s názvom ELIMINOVANIE DELIKVENTNÝCH FORIEM SPRÁVANIA MLADISTVÝCH. V roku 2023 napísal knižnú publikáciu s Ing. arch. Petrom Brtkom DETSKÉ MESTEČKO V OBRAZOCH k 50. výročiu založenia Detského mestečka.

Spolupodieľal sa na zapísanie Detského mestečka do zoznamu národných kultúrnych pamiatok SR.

V súčasnosti pracuje ako pedagóg – učiteľ na strednej škole.

E-mail:  ladicky.b@gmail.com